Malý princ je plný myšlienok, úvah, úvah, postrehov a tak, ako dokáže zaujať malé deti na základnej škole, dokáže osloviť aj starších. Som jasným príkladom. Zatiaľ, čo ako malá som ho vnímala len ako chlapca, čo sa snaží malovať a nejde mu to, ako chlapca, čo chodil po planétach, stretával čudných ľudí, závidela som mu, že sa dokáže rozprávať so zvieratami a kvetinami, považovala som ho miestami za hlúpeho, lebo dával aj na môj štvrtácky rozum prihlúpe otázky. Popri tom som kdesi v rádiu počula pesničku od Aye s rovnomenným názvom a zlialo sa mi to dokopy.
Iné to už bolo na gymnáziu, vtedy som mohla mať hádam tak 13, to už s nami naša pani profesorka začala rozoberať aj myšlienky v knihe. Tu som už jasnejšie vnímala jeho ružičku, bola namyslená, príliš pekná, mal si zasadiť margarétku. Asi toľko mi prebehlo hlavou. Potom mi v hlave zostal ešte pijan, pije preto, že sa hambí a hambí sa preto, lebo pije, začarovaný kruh, prišlo mi ho ľúto. Hádam tomu jedinému som rozumela, ostaných som proste prehliadla. Boli pre mňa príliš nezaujímavý. Zaujalo ma aj bežné klišé s líškou a putom, venovali sme sa mu.
Prešlo päť rokov a dostala som sa k nemu opäť. Najprv len tak nepatrne, bolo to na splave, kedy som sa zobudila a prvá téma, ktorá padla bol práve Malý princ. Rozprávala som sa o ňom s jedným Brazílčanom, ktorý bol ním nadšený a ja som si nadšene zspomínala na časy, ked som mala 13 a bola som inšpirovaná jeho pohľadom na túto knihu. Rozprával mi totiž o chlapíkovi z planéty s lampou, pred tým mi nikdy neprišiel zaujímavý, no po jeho slovách začal.
Ešte pred tým, ako sa skončil rok 2009 som sa s malým princom stretla opäť. Tento krát v škole, preberali sme literatúru po druhej svetovej vojne a vo francúzskej národnej nesmel chýbať. S nadšením som si letmo prečítala túto drobnú knižočku znova. Na hodine som hviezdila, bola som jeho ozajstný fanúšik. To bol hádam aj hlavný dôvod, prečo ma potešila téma na nasledujúcu úvahu,ktorú sme písali inšpirovaný touto malou knižkou. Asi by ma nikdy nenapadlo tak uvažovať na danú tému (keby som mal 53 minút, šil by som pomaličky ku studničke), no po tom, čo sa mi podarilo zistiť, čo v sebe ukrýva jedna krátka veta, ktorú som dovtedy absolútne prehliadala, rozhodla som sa prečítať si ten tenučký zväzok ešte minimálne raz.
Som obyčajný človek a tak, keď si aj niečo naplánuje, vždy chvílu trvá, kým to aj vykonám. Možno by som na toto svoje predsavzatie aj zabudla, no asi pred týždnom som sa rozhodla prečítať si niečo v angličtine. Poprosila som teda našu angličtinárku a tá sa so mnou vybrala otvoriť skriňu, kde sa nachádzalo mnoho kníh. Pozerali sme, čo by bolo vhodné a našli sme ju. Zasvietili mi oči a vedela som, že je to tá pravá. Lepší by bol hádam len Harry Potter, ale ten by aj tak nespĺnal podmienku, malo to byť totiž niečo z povinného čítania, aby som zabila dve muchy jednou ranou. Tak som si ju požičala a do dvoch dní bola prečítaná a ja som bola plná emócií, dojmov, myšlienok a úvah ako už dlho pred tým nie.
Pytónom zvonku a zvnútra som nikdy nerozumela, respektíve boli pre mňa vždy len príkladom, ako vedia dospelí udupať možný plápolajúci plameň talentu v dieťati. Čomu som však rozumela celkom dobre boli čísla. Postoj detí a pohľadu na vec a dospelých a ich čísel. Na tú povrchnosť. Vadilo mi to, vždy mi to vadilo a nechcem byť taká a pri tom vidím, že pozerať na všetky čísla je dôležité a vzhľadom na to, že z matematiky budem o necelé dva mesiace maturovať, je to ešte nebezpečnejšie.
Baobaby...obrovské stromy,ktoré ked narastú, svojimi koreňmi roztrhnú planétu (alebo skôr planétku?). Malý princ sa ich bál, bál sa o tú svoju planétu. Až tento krát mi napadlo prirovnať tú jeho planétku k životu a baobaby k niečomu, čo nám ho môže zničiť, ak sa nebudeme oň starať, roztrhnúť ho...rozmýšľala som o tom, že ak dovolím narásť čomusi veľkému a nebezpečnému, možno na prvý pohľad neškodnému, nemusí to dobre skončiť. Kludne by sa mohlo jednať o nejakú závislosť, alebo len zlozvyk. Povedala som si, buď opatrná. Malý princ ním bol. Staral sa o svoju planétu tak precízne, čistil tie svoje vulkány, aj ten vyhasnutý, odôvodňoval to úžasne. Hovoril: ,,Človek nikdy nevie." vytrhával burinu, aby mu nezabila minovanú kvetinu, dokázal si vychutnávať krásy, ponúkané západmi slnka, využíval svoje maličké sopky, aby si prihrial raňajky...on mal vo všetko m poriadok a vždy, vždy mi prišiel, že vie, čo chce. Začínal sa stávať mojím vzorom.
Na radu prišla ruža. Keď začal o nej hovoriť, začal obavami, niečo mu tam začalo rásť, nevedel čo to je, obával sa baobaby, obával sa, že ho to zničí. Poznala som príbeh a tak mi to hneď začalo pripomínať cit, na ktorý nikdy nedám dopustiť. Tu sa začala rodiť totiž láska. Aj v živote to tak často býva, že sa bojíme, bojíme sa toho, čo prichádza, toho, čo sa môže stať, toho, čo nás môže kľudne aj zničiť. A tak mu vyrástla kvetina, bola jedinečná, nádherná. Zamiloval sa. Chcel pre ňu to najlepšie. A ona bola pyšná. Hovoril o kvetoch (o ženách?) Hovoril, že ju nemal počúvať, povedal, že kvetiny by človek nemal počúvať. Tie by človek mal obdivovať, dýchať ich vôňu...hovoril o tom, ako jej vôňa zaplavila celú jeho planétu a on sa na nu hneval kôli hlúpych škrabancoch. Hovoril, ako v tom čase nebol schopný rozumieť ničomu. Hovoril, že si mal zakladať na úsudku a skutkoch a nie na slovách. Hovoril o nej a tiež spomenul peknú vetu. Nemal od nej nikdy odísť, mal sa povzniesť cez jej malé triky a sťažoval sa, ako si kvety protirečia. A priznal si jedno, bol príliš mladý, aby vedel, ako ju má milovať.
Zvláštne bolo aj ich lúčenie. I keď ani nie zvláštne, až príliš mi to niečo pripomínalo. Jeden druhému sa ospravedľnovali, až vtedy si povedali to, čo si mali už dávno až vtedy na odchode. Hlavné je, že si povedali, že sa majú radi:) a mimoriadne ma oslovila jeho cesta objavovania, aký bol v skutočnosti jeho vzťah ku kvetine...to, že bola rovnaká ako ostané, ale jeho a to, že si ju skrotil, to ako o nej stále rozprával...:) ako mal o ňu starosť...proste láska a na tú mám slabosť a preto mám možno slabosť aj na túto knihu.
Zastávky malého princa na jednotlivých planétach mi povedali tiež veľa. Zaujímavý, i keď všeobecne známy fakt bol, že kráľ vládne a biznisman má moc...a ten všetko vlastní, je strašne seriózny, ale čo má zo života???...Malý princ sa tiež čudoval, na všetkcý dospelých sa čudoval a aj preto nechcem byť dospelá a to som už za tým pomyselných prahom dspelosti.
Líška a letec, oni mi pripomenuli silu priatelstva a donútili ma zamyslieť sa nad tým, aké sú tie priatelstvá dnes vo všeobecnosti. Ďakujem Bohu, že tie moje sú aké sú...a nakoniec had. Iste, nad týmito myšlienkami som sa toľko nezamýšlala, nechávam si ich nabudúce. Viem, že také nabudúce ešte bude. A každému, kto nečítal Malého princa zo srdca radím, prečítajte si to, ale nezabudnite, že najväčšia časť príbehu je napísaná medzi riadkami;)
Komentáre