Nuž, myslím, že sa mi zasa raz úspešne podarilo priznať si, že áno, som v tom:) Reč však nie je o žiadnom telotenstve, ale o láske...apsoň myslím. Odjakživa mám totiž vo zvyku o tomto prekrásnom cite pochybovať, možnože je to určitá ochrana pred tým, čo by mohlo prísť a možno je to len poslený pokus držať sa pri zemi...ktovie...:)
Ráno sa zobudím a komu patrí moja myšlienka? Či to bude práve tá prvá, tým som si nie celkom istá, ale medzi tie prvé ranné zaručene nejedna patrí jemu. Jedným možným vysvetlením môže byť aj myšlienka ako následok posledného sna...kde hral menšiu väčšiu rolu, poprípade to bude len tak...(nič nie je len tak, pretože náhoda neexistuje, ale to by už bolo na dlho a o inom). Po tom, čo si poctivo vykonám svoju rannú hygienu, vezmem si z chladničky mlieko a fantáziu s guličkami, opäť zamierim do svojej izby. Zapnem počítač. Bolo by to úplne od veci, na tých 15-20 minút, ale ja si jednoducho musím skontrolovať icqm, či mi niečo neodpísal potom, čo som šla spať. Občas niečo nájdem:)
Cesta do školy prebieha hladko, myslím na to, čo ma čaka, väčšinou su v hlave rozoberiem všetko možné, jeho nevynímajúc. Na zastávke pokecám s klasickou zostavou, niekoho stretnem v autobuse. V hlave mi hrá pesnička. Nie, nieje to náhoda, má s ním niečo spoločné. Popri tom klábosím len tak so známimi, prípadne pozerám doblba, páči sa mi to a ešte spím, spívam alebo len tak fantazírujem. Nebudem preháňať, nemusí sa to vždy týkať jeho, ale spomeniem si aj nanho.
Dostanem sa úspešne do školy. Zväčša otvorím dvere našej triedy a tamer nikto tam nie je, ale jedna spolužiačka tam je. Zuzka, človek by to nepovedal, ale ak niekto vie o mojich platkách, tak ona. Ona vedela ako prvá o mojom prvom chlapcovi, povedala som jej aj o ďalších nápadníkoch a tak vie aj o tomto, nie všetko. To nie, ja nezvyknem vykecať všetko možné, len sa jej občas s úsmevom zverím, že je všetko ako má byť:) Tak nejak prebieha celý deň...bavím sa tým, čo robím, občas mi kade tade újdu myšlienky, som plná energie, elánu a chuti do života. Ludia hovoria, že som taký smejko a srží zo mňa optimizmus...bodaj by nie:)
Po celom dni sa dostanem domov. Áno, ako prvý zapnem počítač, skontrolujem čo sa dá, usmejem sa, že to je ale čudo, pokecámsi s de kým, čakám, či tam je. Rozmýšlam, či napísať, nenapísať. Hoci je to zvláštne, niekedy mi stačí vedieť, že tam je. Ani neviem prečo, ale som z toho spokojná:) V tejto časti dňa sa moje myšlienky k danej osobe zvyčajne vracajú asi najčastejšie...Zrejme to bude tým, že ma nič extra veľmi nezamestnáva...
A čo mám na tom všetkom najradšej?...keď ma večer daný chlapeček pošle spať:) Dostanem od neho dobrú noc, celá nadšená si ľahnem spať, vymýšlam si príbehy a upadám do snov. tie bývajp často pritiahnuté za vlasy, ale čo je najdôležitejšie, spím a je mi dobre:)
Nuž, čo by som dodala...zamilovanosť sa odráža celkovým optimizmom do lásky zainteresovanej osoby. Nehnevajte sa prosím, ak vás takýto jedinec bude ignorovať, s najväčšeou pravdepodobnosťou za to nemôže, bol chytený do najlepkavejšej pavúčej siete a z tej sa veru nevymotá. Jediný, kto mu z nej von môže pomôcť je ten pavúčik:) Takáto by zamilovanosť mala byť. Viem bývajú aj tie nešťastné prípady, kedy sa človek trápi, no ak má ísť o pravú lásku, pre ňu sa trápiť v živote nebudete. To nie, pri nej sa budete usmievať:)
Tak teda, poďme sa zamilovať, opeknieme a budeme sa usmievať spolu s jarným slniečkom. A ja vám pôjdem príkladom;)
Komentáre
tak nejak
jeeeej
ale inak vsetko dobre a pekny vecer
:)