Zobudila som sa. Dalšia soboty, ničím výnimočná možno len tým, že je to iný, další deň a každý je výnimočný. Mohla som sa válať v posteli dlhšie ako inokedy, nešla nám elektrina. Pred dvoma dnami spadol strom a elektrikári to ešte neopravili, a kedže sa na to práve chystali vypli ho úplne. Vdaka tomuto dôvodu sa moje sobotné povinnosti redukovali len na umytie kúpelne a mojej izby, ktorá to už skutočne potrebovala. Vstala som teda okolo pol 11 a aj to na naliehanie môjho prázdneho žalúdka, rýchlo som ho niečím upokojila, ešte sa vrátila do postele a potom definitívne vstala.
Kúpelnu som zvládla bez väčších ťažkostí, izbu taktiež, i ked myšlienky, ktoré mi vírili hlavou sa nedali označiť ako bežné, hoci aj pár úvah o láske a zvlášť o mojom bývalom ma neminulo. Tejto problematike celkom nerozumiem. Je to už 6 týždnov od nášho rozchodu, z toho tri už má inú. Svojím správaním mi dokázal, že toho človeka už milovať nedokážem, no nemyslieť na neho a nesmiat sa na tom, čo robí sa jednoducho nedá. Je to krátky čas, ktorý v mysli miesto mesiaca a pol predstavuje roky, nelúbim ho ako som lúbila, no cit tam je a stále viem, že ak by prišiel a slúbil pár vecí, dokázala by som mu dať šancu. Asi som len človek. Tolko k mojím úvahám pri umývaní dlážky, vlastne vždy ked umývam dlážku, niečo ma napadne. Kdesi som čítala, že najlepšie myšlienky nás napádajú pri chôdzi, u mna je to pri umývaní dlážky, len dalšia z osobitostí mojej osoby.
Po povinných upratovacích činností som dostala chuť na ovocie. Bolo ho tam viac než zvyčajne, tak som si urobila šalát, bude sa mi hodit na večer k telke, odkedy už nemám frajera, soboty bývam doma,preto som si urobila aj vajíčkovú pomazanku a poctivo som si ju natrela na pečivo, pričom ju skúšala celá rodina. Boli asi 3 hodiny poobede, ked som už vážne neplánovala venovať sa akejkolvek práci doma, sadla som k počítaču, skontrolovala bežné záležitosti od DK až po facebook a dohodla som sa s Matom, že pôjdeme spolu o 4 pešo do centrumu. Obaja sme animátori a dnes majú noví birmovanci prvé stretnutie v ich príprave, sme na nich zvedaví, kto by nebol, budeme sa im venovať 2 roky a obaja sme sa zhodli, ež našu skupinku už vopred lutujeme...zveriť tie decká nám dvom je chvályhodne, ale aj trošku nebezpečné, človek nikdy nevie, v čom si z nás vezmú príklad, nuž a možností je požehnane...
Po osviežujúcej sprche som sa už len obliekla, bol tam pokus pôsobit seriózne, možno trochu dospelejšie, hlavne po tom, ako ma nechceli pustit do kina na Jánošíka, nedostupného do 15, pričom o 3 týždne oslavujem dospelosť. Vyhrala vo mne však vrodená lenivosť a celé som to zakamuflovala kabátom a šálom. Maťa som stretla tam, kde sme sa dohodli, už z dialky ma videla šiel mi oproti. Pozdravili sme sa a pomaly sa uberajúc k nášmu cielu sme si vymienali novinky posledných dní, ku ktorým sme sa nedostali na internete. Cestou mi ešte volala Veronika, moja najlepšia kamarátka, pýtala sa ma, či s nou nejdem do Dreviny na diskotéku, lebo sa tam zberá aj jej frajer s kamarátmi. Moja odpoveď bola úprimná, nechce sa mi ísť a na smer Krásno dnes nemám náladu, trochu si vydýchla, ani jej sa nechcelo, len chcela mať svojho milovaného pod kontrolou. Dovolali sme a dalej sme s Matom kráčali a rozprávali sa, kým sme neprišli pred kostol, nestretli dalších animátorov a nerozhodli sa predsalen vstúpiť.
Tie deti sú čoraz menšie, len to ma napadlo, ked som vošla dnu a sadla si. Hoci som krpec a od 13 som nepodrástla, zdali sa mi všetci drobní, akýsi drobnejší, než by byť mali. Moje úvahy prerušil farár, ktorý sa už modlil a tiež ma zamestnal strach o môj dnešný image, vonku bolo totiž mierne daždivo a obávala som sa o svoje mihalnice, aby ich maskarový obal neskončil otlačený tam, kde byť rozhodne nemá. Keď som sa postarala o túto malú estetickú vadu, už som sa dokázala o trošku lepšie sústrediť na to, na čo som do kostola prišla, čo bol úspech, v poslednej dobe som príliž rozladená.
Po ruženci sme už čakali len na omšu, keď sa na nás vyrútil Rudo, jeden z večných miništrantov, a povedal mi nech idem čítať prozby. Zaskočilo ma to, ale kdesi vnútri som si povedala, že to zvládnem, ved vystupovať pred luďmi je prirozdené a tak som so strachom a odhodlaním v očiach súhlasila. Nato som ho ja a ešte Zuzana, ktorá si vyslúžila prvé čítanie, nasledovali do zakristie, kde nám len farár pripomenul, nech im ukážeme, ako sa hovorí nahlas. V rýchlosti som si prečítala to, čo ma čakalo o pár minú pred všetkými tými ludmi a odkráčala som si sadnúť. Ako som tak sedela a mlčky sa pripravovala na to, čo ma čaká, kdesi vo vnútri som si uvedomila, čo je to tréma. prvý krát v živte som mala sucho v ústach, nevedela som, či teraz vôbec poviem nejaké slovo a ak ho aj poviem, bude ho počuť?..Nevydám z hrdla len chrapot? naštastie som si overila, že hlas mi neodišiel ešte pred tou chvílou, ako som tam stála. Potom som už len čakala na ten Rudov pokyn, pokýval hlavou a ja som sa postavila a pomaly, trvalo to hádam celú večnosť som vystupovala po schodoch, postavila som sa za kazatelnicu a začala čítať prozby, jednu za druhou. Snažila som sa len o jedno, aby mi bolo rozumieť a aby som sa nepomýlila, ostatné šlo bokom, ludia odpovedali a ja sm čítala, len matne som si uvedomovala význam slov, ktoré čítam, to nebolo podstatné, veď somto už čítala, vedela som, o čom to je, ale teraz to bolo jedno, MNE to bolo jedno. Tak som dočítala tých 6 prozieb a neskutočnou rýchlostou som sa ponáhlasa si sadnúť s jasným pocitom úlavy viditelnom na mojej tvári. Všetko, čo bolo ešte pred chvílou také spomalené bolo na moment neskutočne rýchle, postupne sa však čas s rýchlostou opäť zjednotili, bolo po tom, zvládla som to.
Po omši sme sa všetci prítoní animátori zgrupili v zakristii, aby sme sa dohodli, kedy si deti podelíme do skupín, dnes nechcel ostať takmer nik, ja som sa neponáhlala, mala som more času,ale všetci sa ccheli stretnúť o týžden v piatok, tak som súhlasila, mám čas. Potom sme s Matom chvílu riešili dilemu, či ísť domov aleo ešte skočíme na pivo, tak sme šli. Z kostola priamo do Pekla, miestneho baru, alebo skor krčmy, radšej to volajú tak. Dali sme si po pive, ja radšej len malé a aj to mi stačilo, aby sme mali veselú cestu domov, občas uvažujem, či je to pozitívum,ale zatial to tak aj beriem, hlavne z finančného hladika mi vcelku vyhovuje, ked sa opijem len z jedného piva. Tak sme sa spolu s mojimy úvahami, ktoré som samozrejme konzultovala s Matom dostali domov. On pekne odkráčal za svojou milovanou a ja som sa pomaličky chystala do pižama.
Sadla som si k počítaču, kedže tam nikto nesedel, trpezlivo som čakala, kedy sa načítajú všetky požadované stránky a aplikácie, na moje počudovanie mi fungovalo aj icq, čo je pri našom náladovom počítači skutočný zázrak. Papajúc svoje poobedné úsilie som sa venovala svojej pošte a rozhodla som sa pozdraviť dalšieho kamaráta Gregora. Po klasických otázkach typu ako sa máš a spol som sa ho opýtala, či plánuje ísť dnes von. Odpovedal, že o o chvílu pôjdu klasicky von, či nejdem aj ja. Váhala som, bola som už trošku unavená a lákala ma postel. Po chvíli som si však povedala, prečo nie, hádam nepresedím dalšiu sobotu doma, rýchlo sme sa teda dohodli, poriadne som sa naobliekala a šla som. Tým poriadne myslím doslova poriadne, 5 vrstiev, čapica, šál a rukavice boli samozrejmosť, velmi dobre viem, kde všade sa môžme v takýto den dostať a kolko na tej zime budeme, preto som si pre istotu zobrala staršie nohavice, aby neutrpeli ujmu tie novšie a oblúbenejšie...
Po tejto trase som za uplnynulý rok kráčala tolko krát, toľko krát len preto,aby som sa stretla s milovanou osobou. Možno aj preto bola táto prechádzka dnes niečím iná, koniec koncov ja sa s ním stretnem, ale situácia bude úplne iná. Dnes som nevedela, čo ma tam čaká, asi len pôjdeme von, pokecáme prechodíme celé Krásno a hádammu aj zablahoželám osobne k zajtrajším meninám. Ešte ma napadlo, či tam bude aj Natalia,ale to sa mi zdalo viac než jasne a tiež sa mi núkali otázky typu, ako to bude vyzerať. Už som ich videla spolu, to áno, ale vtedy boli spolu sotva den, iba pri sebe stáli, dnes uvidím lepšie o čom je ch vztah, budem môct kúsoček nazrieť, porovnať a možno sa opäť utvrdiť, že skutočne nelutujem, čo sa stalo. Každopádne dalej ma neťahali žiadne očakávania, čomu som bola vdačná, veď očakávanie=sklamanie. Pokojne som kráčala v ústrety dnešnému večeru a bolo mi jedno, ako to skončí.
Cestou sa mi podarilo stihnúť autobus, čo ma príjemne prekvapilo, naštastie meškal a ušetril ma asi 2 km cesty. Tá by mi ani tak nevadila, skôr som sa obávala stretnutia s políciou, zabudla m si totiž reflexný pásik. Vystúpila som a pomaly kráčala na miesto stretnutia, potešilo ma, ked som stretla Mareka, jedného z dnešnej partie a tak sme šli spolu, veselo sme klábosili prevažne o škole, kým sme ich nespozorovali. Robili si srandu, snažili sa nám schovať, my sme sa tvárili, ež ich hladáme a šli sme opačným smerom. Ten, ktorý naletel bol nakoniec paradoxne Lukáš, on si vymyslela, že sa schovajú a on nám uveril, že sme si ich nevšimli a hladali ich inde... Keď sme sa stretli začalo sa to tak akosi všetko krútiť, každý sa zvítal s každým, prebiehali krátke rozhovory. Ja som sa rozprvala s Nataliou a Beou, chalani blbli spolu, gratulovali Lukášovi. My sme sa zatial bavili o koncertoch, ktoré v dnešný večer prebiehali všade po Kysuciach. Po chvíli sa rozhodli baby pogovať na nejakú pesničku z mobilu a mne bolo hneď jasné, prečo ich kamarátka, Lukášova spolužička, volá divožienky. Potom som gratulovala ja. Zachytila som jeho studenú ruku, ktorou mával a povedala pár slov, pôvodne určených esemeske preňho. Zároveň som sa snažila analizovať ako sa ku mne stráva, pozerá a podobne, veľa som z toho nevyhodnotila, ale čaosmmi možno podvedomie z toho niečo vypľuje.
Preliezli sme múrik vedúci k miestnemu miništadiónu a začali sme si pripíjať na Lukášovo zdravie. Pili sme karpatskú brady, pamätný chlasť z noci, keď sme sa rozišli. Nechutilo mi to ako vtedy, dala som si menej než som pôvodne zamýšlala a v druhom kole ešte menej, dnes som piť nechcela. Po nejakej tej štvrť hodinke sme sa posunuli ďalej, Gregor mal chut na čipsy, tak sme sa pohli smerom, kde sme ich mohli zaobstarať, jeho sestra ho pritom stále prosila, aby jej zohnal suchú kôrku. Všetci sme sa bavili, ja tiež a nebolo to predstierané, bolo to naozaj, smiala som sa spolu s nimi a ešte väčšmi som sa zabávala na svojom bývalom, mnohí by mi to neverili, ale bolo to celé tak absurdné a smiešne, že som sa smiala a ani len náhodou som nelutovala, že sa so mnou rozišiel.
Pred Šenkom sme sa zdržali dlhšie, než sme chceli, opäť sa pripíjalo,a le tentokrát som si nedala, nechcela som. Mojím jediným cieľom bolo zachovať si tvár, chcela som sa s Lukášom akýmsi spôsobom hrať, ukázať mu na čom mu záležalo kedisi a čo má teraz, odmietla som si pripit s argumentom, že nemôžem vela, veď vedia, že mi veľa netreba. Chcela som mu len ukázať, že som stále ta istá a hralo mi do karát, že Nalália bola uplne mimo, to čo kedisi na babách tak nemal rád. Chcela som, aby videl, že sa dokážem smiať aj pred ním a bez neho, dokonca aj vtedy, keď sa tam začali oblizovať, bolo mi to jedno. bavila som sa s ostatnými a o chvílu Mi Gregor začal hovoriť, aká som skvelá kamoška, hoci ma pozná iba rok. Bol už natúbený, vtedy má rád všetkých:)
Ako sme tam tak veselo klábosili, okolo šiel jeden kamarát zo 4.E, Jožko a tak som ho pozdravila a bol by len tak prešiel dalej, no Gregor za ním vyrazil, chcel si pripiť aj s ním. Popri tom sa Lukáš pýtal,a ko sa volajú jeho dvaja ďalší kamaráti a keďže jeden bol rovnako Lukáš, jednoducho si museli pripiť. Takto sme sa všetci nejako pomiešali, začali rozprávať a baviť, po chvíli bol smer cesty jasný. Drevina. Miesto, kde by ste pred mesiacom, či dvomi nikoho z pôvodnej partie nemali šancu stretnúť. Ťahali sme sa veľmi pomaly, jednak sa nám pár členov na chvílu stratilo a jednak sme stále z rôzych príčin zastavovali. Mne bolo všetko jedno a ked mám navrhli, nech ideme s nimi, pozrela som sa na svoje oblečenie, mávla rukou a rozhodla som sa. Idem. Bolo mi jedno, či pôjdu ostaní, proste idem s tými troma chalanmi, z ktorých poznám len jedného, ak sa to tak dá povedať.
Cestou sme sa bavili viac menej každý s každým, no postupne sa to trošku porozdelovala a ja som šla zhruba v strede sprievodu a Jožkom a za nami Lukáš s Nataliou a Marekom. Pozerala som si video na Jožkovom mobile a kecali sme. Potom sa ma spýtam na môjho chalana. Len som slabo potočila hlavou a povedala, tuna Lukáš je môj bývalý. Trošku zošokovaný sa mi ospravedlnil a ja som mu vysvetlila, že je to v poriadku, nič si z toho nerobím, čo to som mu povedala. On mi odpovedal, ež tiež teraz nemá štastie s babami a ja, že ja ani neviem, zatial mi je dobre, nikoho neriešim, len sa zabávam na tom, čo ide za mnou. Poznamenal len, že by to na neho nepovedal a šli sme dalej venujúc sa načatej téme. Vyslovil sa, že si nemyslí, že im to spolu dlho vydrží , načo som odpovedala, len že uvidíme a necháme sa prekvapiť. To sme už stáli na mieste, postretávali kopu ludí a rozhodovali sa, či teda ideme dnu,alebo nie. Bola som rozhodnutá, čakala som na ostatných a keďže Jožko, Lukáš a Ivan tam šli tak, či tak, vedela som, že sama neostanem. Stretli sme tu kopu ľudí, mnohé baby, Beine a nataliine spolužiačky ma poznali, ako Lukášovu bývalú, zatial čo ja sm ich na našom gyme ani len nevidela, bola som trochu prekvapená, ale šlo to. Keď sa po chvíli zalúbenci došúlali bez Mareka, zavalila ma salva dalších nových tvárí. Gregor popri tom všetkom všetkých natáčal a stále nás mal rád. V tom zmätku sa ma Natalia opýtala, či sa na nu hnevám. S naoko prekvapeným výrom som sa opýtala, prečo by som mala? No veď kôli Lukášovi, znela jej odpoveď, načosom jej s úsmevom odpovedala, nech si ho užije. Poznám ho, kým sa budú len oblizovať, bude to ok, i ked nie často sa stretnú, ale potom...uvidíme. Ešte sme sa skoro spolu pobili, tvrdila, že 4-ročné gymo je lepšie, než to osemročné, vraj sme také poriadne kocky. Lákala ma predstava sa s nou pobiť, vždy som sa chcela pobiť s nejakou babou, ale vyzeralo by to divne a nechcela som dať nejakú zámienku ostatným. Hádam ma nebudú mať za žiarlivú fúriu. Preto som si s nou len nahodila boxerskú pózu a ťapli sme si rukou. Potom som sa len otočila na Jožka a šli sme sami dnu.
Lukáš s Ivanom tam už boli, no nemohli sme ich nájsť, tak sme si veci zhodili na prvom príhodnom mieste a šli sme tancovať. Už dávno som netancovala a tak poriadne vlastne od venčeka, a to som sa vytancovala len vďaka Jožkovi, takže teraz som si skutočne prišla na svoje. Bláznili sme, tancovali daleko a aj úplne telo na telo...veľmi tanečné kreácie popisovať neviem, nie som odborník... Na parket sme sa dostali celkovo 4 alebo 5 krát, zakaždým sme sa sli vonku schladit alebo sme si len sadli a pri tom si sem tam niečo povedali. Tento večer sa mi proste páčil, a práve preto ho nebudem viac popisovať, lebo by prišiel o to čaro...;)
Domov som šla pešo, chcela som ísť pešo a sama, cítila som v tejto noci zvláštne bezpečie, túžila som len kráčať a pustit si hudbu, pustit do tej noci želanie. Nightwish. Jožko ma odprevadil až k čerpacej stanici, bolelo ho koleno a bol už vyčerpaný, deň pred tým bl darovať krv. Celkovo obdivujem, ako to všetko vydržal. Ešte sme prehodili pár slov, na rozlúčku ma objal a podviloh a rozlúčili sme sa. Pár krát osm sa otočila a kráčala som nočnou tmou. Bolo to očarujúce. Chvíločku som kráčala bez hudby, len za zvukov noci, potom som si pustila Beauty of the beast, nasledovalo Promises under the rain a Sleeping sun, zakončila som to Tallulah od Sonata Arctica, piesen s výstižným textom. Spieva sa tam Tallulah, is easier to live alone a dalej sa dozvedáme, že spevák je ochotný sa k nej vrátit, ak ona bude chcieť. Pri písaní týchto riadkov som strávila dosť času a tiež osmmala rozmýšlať aj pomimo a uvedomila som si, že chcem, aby sa ku mne vrátil, ale to len preto, aby dostal zadosť učinenie, aby som opäť raz vyhrala. Bolo by to úplne zbytočné, hoci by to pohladkalo moje ego. Je mi dobre aj samej, zatial sa mi to páči, nebránim sa ničomu, ale nebudem sa ani ponáhľať.
Príchod domov som zakončila pri počítači a pred tým samozrejme v kúpelni. Spapala som si svoj ovocný šalát a upadla do snov. O čom boli, to tento krát ani netuším, no možno to zistím. Časom.
Komentáre