puzzles of mind

  Keď som takmer pred troma rokmi začala študovať históriu, sľubovala som sama sebe, že si tu začnem písal denník. Ak nie denník, aspoň aký taký občasníček. Prešiel rôčik, ani písmenko tu nepribudlo a sľubovala som si opäť: ,,Keď dostanem tému bakalárky, budem si tu písať svoje zážitky z pátrania po minulosti." Áno, výsledok bol rovnaký. Dnes mám už bakalárku takmer z krku, no napriek tomu som sa konečne rozhodla začať. Prečo? Baví ma písať, chýba mi to a nadišiel ten správny čas.

  Spomínam si na môj prvý deň v škole. Bola som zmätená a dezorientovaná ako každý prvák v miestnosti. Sadla som si na nejaké voľné miesto a počúvala. Malo to byť niečo veľké, na strednej nám každý rozprával, ako to na vysokej chodí, ako vyhadzujú, akí machri tam chodia, ako za jeden semester preberieme to, čo tu preberáme dva roky. Aj som sa bála, brala som to ako výzvu. Po veľmi optimistickom prejave našej vedúcej katedry, odhovarajúcej nás od jej hodiny, nech sa odhlásime, lebo je to nudné, som sa cítila v skutku čudne.
Vedľa mňa vtedy sedel nejaký spolužiak, chlapec mal okuliare, pôsobil ako kocka. Predstavili sme sa a v tej chvíli som získala parťáka na objavovanie objektov školy roztrúsených po meste. Tak sme si zobrali náš rozvrh hodín, pozreli si skratky a pokúšali sa hľadať. Čoskoro sme zistili, že netušíme, čo kde je, tak sme poprosili o radu jednu vrátničku. Sršiac ochotou nám otrčila mapku objektov školy a ani ústa neotvorila. Vybrali sme sa teda hľadať knižnicu. Pri spätnom pohľade skutočne netuším, kadiaľ sme tam šli. Nikdy viac som tú cestu neobjavila, je mi to trošku ľúto, no v noci preto neplačem. Takto sme skákano prešli všetky objekty. V horku sme sa vláčili celým mestom krížom krážom, aj na hrad sme sa dostali, aj do múzea. Skrátka všetko. Najvtipnejší moment dňa nastal večer. Stála som na zastávke, nevládala som už ani chodiť a zistila som, že v ten deň premávali autobusy zadarmo:)

  Takých príhod by bolo ešte veľa. U každého učiteľa sme sa stretli s nepochopením študovať vybraný odbor. Krútili hlavami, čo s tým preboha chceme robiť, aj vtipov o rezervačke na úrade práce bolo dosť. Iní sa smiali na maily, historici budúcnosti, ktorý založil spolužiak. S odstupom času si už hovoríme histerici a viete, ono to budú asi aj synonymá. Ja však s akousi vrodenou naivitou a nádejou verím, že to zbytočné nie je. História mi dáva zvláštny pohľad, učí ma chápať nie len minulosť, no oveľa viac prítomnosť a možno i to, čo sa ešte len udeje. Napriek všetkému tomu krutému a zlému číhajúcemu z miliónov slov v knihách, ukazuje mi to, ako nám je dobre dnes. Áno, dnes! Nech sa ľudia sťažujeme koľko chceme, aká je táto doba zlá, ako je to na dve veci a oné, aký je ten šmejd a zasa iný, máme sa dobre. Životná úroveň je vyššia. Len ak si spomeniem na svoje detstvo (deväťdesiate roky vážení), ako sme makali pri zemiakoch, kopali ručne všetky záhony, dnes sa to už nevidí. Jednak škoda času, jednak je to lacnejšie a načo by sme robili. Relax, dovolenka, zábava...skúsme si spočítať, koľko sa dnes míňa na zábavu a koľko to bolo čo i len pred pol storočím. Mohla by som pokračovať ďalej menovaním poučení najstaršej učiteľky, ale pre dnešok stačilo. Nechám si niečo aj nabudúce (hádam nejaké bude(: )